Prvé gaštanové pivo vzniklo na Korzike pod názvom "Pietra". Horká chuť chmeľu v ňom však tlmí akúkoľvek gaštanovú príchuť. Z Korziky sa produkcia piva rozšírila do ostatných krajín. Jednou z nich bolo Taliansko, kde dostalo gaštanové pivo pomenovanie "Castégna". Voda, slad, chmeľ a gaštany. "Suroviny a know-how tvoria základ dobrého gaštanového piva" - vystatujú sa talianski pivári. Počas zrenia, ktoré trvá 2 až 4 mesiace vzniká príjemná gaštanová aróma. Tým, že pivo obsahuje menší podiel chmeľu, mení sa aj jeho chuť z horkej na výraznú jemne sladkú, kvôlli čomu je gaštanové pivo obľúbené aj u žien...

Gaštanové pivo sa zvykne podávať ako prípitok na začiatok, alebo na záver jedla. Servíruje sa ochladené na 8-10°C a odporúča sa len jeho "posrkávanie" aby ste si viac užili gaštanovú arómu piva. Priemyselne sa vyrába v pivovare Locher v  Appenzelle. S výrobou každej fľaše gaštanového piva investujú producenti do tesínskych (taliansky kantón v Švajčiarsku) surových gaštanov. Ich množstvo však na výrobu nestačí a tak sú nútení dovážať ešte určité množstvo z Talianska. Ešte pred niekoľkými rokmi ležali gaštany v opadanom lístí pod stromami, hnili alebo sa na nich pásla divá zver.

S výrobou piva sa pestovanie gaštana jedlého upravilo a dnes možno hovoriť o histórii gaštanov v tejto oblasti. Gaštany boli dlhý čas jedinou obživou chudobného obyvateľstva Tesínu. Každá rodina mala v blízkosti dediny jeden alebo niekoľko vlastných stromov. Ženy na jeseň zbierali plody v šupkách a sušili ich na strechách domov. Keď sa vysušili, nasypali sa do vriec po ktorých sa bilo dovtedy, kým sa gaštany zo šupiek nevylúpali. Potom sa od nich oddelili a uskladnili sa na zimu.

Z gaštanovej múky zmiešanej s bôbmi a prosom sa piekol chlieb. Gaštany tvorili základ každodennej stravy - varili sa, piekli aj pražili. Keď sa neskôr do jedálnička dostal chlieb a ryža, kultivované sady zdiveli. Na dlhé roky sa na gaštany zabudlo a hoci sa dnes znovu stávajú "spoločenským" ovocím, starí ľudia, ktorí obdobie závislosti od gaštanov zažili už o ne neprejavujú žiaden záujem. Snahou jednotlivých kantónov bola obnova zabudnutých gaštanových sadov, v ktorých sa medzitým vysádzali jasene, brezy, javory, buky či duby a utláčali svetla pahltné gaštany. Napriek tomu je dnes každý piaty strom v Tesíne gaštan.

V roku 1991 bola na podnet tesínskej vlády zriadena pracovná skupina, ktorá sa s podporou vládnych subvencií starala o gaštanové sady. Ročne sa na jeho údržbu vyčleňovalo približne pol milióna Frankov. Obhospodarovalo sa z toho cca 100 hektárov gaštanových lesov. Zámerom pracovnej skupiny je podpora majiteľov  gaštanov a zvyšovanie lukratívnosti ich ponuky do takej miery, aby bola starostlivosť ekonomicky účinná. Podpora sa na začiatku sústredila do zjednotenia oblastí Malcantone na základe čoho sa vytvoril "Spolok pestovateľov gaštanov talianskeho Švajčiarska" (Associazione dei castanicoltori della Svizzera italiana). Jeho cieľom je zhodnocovanie pestovania gaštana v Tesíne, vzdelávanie o histórii, kultúra a spracovanie tesínskych gaštanov ako aj podpora spotreby a záujmu u domáceho obyvateľstva. 

Už v roku 1998 sa v Tesíne vypestovalo a spracovalo 12 ton gaštanov. "Naším cieľom však nie je kvantita ale kvalita", hovoril vtedy Giorgio Moretti, vedúci pracovnej skupiny. V zhľadom na predajnú cenu prihliadajú pestovatelia viac na veľkosť a zdravie ovocia. Za vyššiu kvalitu dostáva pestovateľ viac peňazí. Oberateľ, ktorý gaštany takto nakúpi sprostredkuje ich ďalší predaj priamo na trhy alebo do veľkovýroby doma aj vo svete. Časť produkcie putuje do biozávodu v Mlacantone. Tu sa gaštany šúpu a sušia. Potom sa z nich vyrábajú gaštanové vločky alebo múka, ktorá sa stále používa pri pečení gaštanového chleba. Nemenej vyrábaným produktom sú tiež gaštanové cestoviny. Práca sa neskôr zjednudušila špeciálnymi zariadeniami, ktoré gaštany vysávajú a automaticky oddeľujú plody od odpadu. Takéto stroje sa v stredozemných krajinách už bežne používalo. Ovocie sa dnes už aj suší pomocou prístrojov, čím sa ale znižuje jeho trvanlivosť. 

Zdroj: http://www.wira.ch/Kastanie/Kastanienbier.htm